Keď ma pred niekedy v decembri minulého roku oslovila Zdenka Wenzlová Švábeková, či by som sa nepodujal spolupodieľať sa na jej novej knihe NEHĽADAJ PRAVDU ako redaktor a korektor, vyrazila mi tým dych. Nie preto, žeby som sa na túto ťažkú a zodpovednú úlohu necítil, milujem výzvy a toto bola výzvy z kategórie vysnívaných, ale preto, že poznám Zdenkin štýl písania, až na jednu (Navždy prekliata) som prečítal všetky jej knihy, romány aj básnické zbierky. Viem akým štýlom píše, aký žáner vyznáva a aké ťažké sú príbehy, ktoré vychádzajú z jej „dielne“. Nehovoriac o tom, že Zdenka píše o ženách a pre ženy a pre mňa ako pre muža je náročné vžiť sa do pocitov a duše ženy.
Niekedy v marci som dostal k nahliadnutiu prvé strany príbehu Viktórie a …zostal som v šoku. Zdenka sa vzdialila od svojho spôsobu písania na niekoľko míľ. Niežeby to bolo na škodu, to nie, len som sa s tým musel stotožniť. Pritvrdila. Dovtedy som mal len kusé informácie o námete príbehu, vedel som, že je to príbeh dievčaťa, ktoré sa muselo stať ženou skôr, než si to Viktória sama želala. Zdenka pritvrdila v príbehu, a aj v slovníku. Nie, nie je to na škodu, práve naopak. Román dostal iné grády. Niekto by ho možno zaradil medzi erotickú literatúru, ja nie. Pretože, hoci sa v románe Nehľadaj pravdu nájde dosť erotických scén, ktoré si samotný príbeh doslova vyžaduje, v tejto knihe nie sú vôbec dôležité. Dôležité je niečo úplne iné. Samotný dej. A ten je presne taký, ako to snáď len autorka vie napísať. Romantický, realistický, s prudkým nábojom poézie. Miestami surový, až z neho mrazí, aby vzápätí prešiel do nežnej, láskou naplnenej idyly. Nehľadaj pravdu je iný, ako prechádzajúce diela Zdenky Wenzlovej Švábekovej. Je plastický, s veľmi dobre vykreslenými postavami, bez hluchých miest. Podľa mňa Zdenka výborne využila priestor dvestošesťdesiatich strán, ktoré si na ten príbeh vyčlenila, hoci ako sama priznáva, mohlo ich byť ešte o niečo viac. Aj v tejto knihe je poznať, že nie je veľkým zástancom opisov postáv, či dejov, jej príbeh je priamočiary, bez zbytočného kľučkovania, či zatáčok. Moderný spôsob písania je Zdenke vlastný, slovník je síce jednoduchý, ale zrozumiteľný, v určitých pasážach je cítiť, že Zdenka je tiež poetka a básne sú jej doménou. Mňa veľmi teší, že si do svojho románu vybrala aj jednu z mojich básní.
Musím priznať, že boli chvíle, keď sme sa názorovo rozchádzali a obaja sme potrebovali značnú dávku trpezlivosti a pochopenia, aby sme si svoje postoje vysvetlili. Samozrejme, nakoniec som ustúpil, ale v mnohých prípadoch sme sa dohodli na kompromise a myslím si, že to príbehu neublížilo. K čitateľom a najmä k čitateľkám sa dostáva ďalší výborne napísaný román. Som nesmierne rád, že som bol pri jeho zrode. NEHĽADAJ PRAVDU si určite nájde dostatok svojich priaznivcov. Už dnes sa teším na ďalšiu knihu Zdenky Wenzlovej Švábekovej Nemusíš prosiť. Ďalší skutočný príbeh zo života ženy.
Julien Dan – redaktor a korektor knihy Nehľadaj pravdu, spisovateľ
