Každý z nás má niekde doma ukryté túlavé topánky, ktoré nás občas prinútia obuť si ich a vybrať sa na potulky svetom. Robia z nás tuláka, tuláka po hviezdach, ako by to povedal Jack London. Našimi hviezdami sa v uplynulých dňoch stali naši priatelia, tí, ktorých sme už poznali, ale aj tí, ktorí sa dostali do našich životov tak trochu nečakane.
Začiatkom roka som dostal náročnú úlohu. Pripraviť pre Zdenku besedy o jej knihách, najmä však predstaviť na nich príbeh ženy, ktorá nechcela nič viac, než milovať a byť milovaná. Nebudem ďaleko od pravdy, ak napíšem, že je to túžba každej ženy. Román Naposledy plačem je presne o tom. Plný lásky a nenávisti. Keď sa mi ozvali z Verejnej knižnice J. Bocatia v Košiciach a navrhli mi termín 4.3.2020, v mojej hlave sa zrodila myšlienka spojiť viacero miest, urobiť akýsi trip po knižniciach. Dať dokopy dve tri miesta a ísť cestou necestou. Od slov k skutkom vedie veľmi krátka púť. Najťažšie bolo presvedčiť Zdenku, že 880 km dáme ako nič.
Do kariet mi zahrala sólo beseda v Knižnici A. Bernoláka v Nových Zámkoch. Miesto, kam chodí Zdenka ako domov a ako doma sa tam aj cíti. Nekonečné množstvo objatí, úsmevov, neformálnych rozhovorov. Bolo vidieť, že tu Zdenku milujú nie ako poetku, či spisovateľku, ale ako človeka. Z takého miesta, verte mi, sa nechce odísť.
S maličkou dušičkou som sa pripravoval na východné Slovensko a to napriek tomu, že je to kraj, kde som pre zmenu doma ja. Strávil som tam päť úžasných rokov počas vysokoškolských štúdií, roky, ktoré človek nemôže zabudnúť. Celé dni som si hovoril, nech je to aj tu aspoň sčasti podobné Novým Zámkom. Nie je pravda, že na východe nič nie je. Je tam toho veľa, no najmä dobrosrdeční a láskyplní ľudia.
Priatelia, boli ste úžasní. Písali ste nám počas celej našej cesty usmokleným Slovenskom a oznamovali ste nám, aké je tam u vás počasie. Aj s vašou pomocou sme si zvolili tú správnu trasu cez Nitru, Banskú Bystricu, prešplhali sme sa cez Donovaly, kde sme mohli vidieť snehové pláne zmáčané slzami pani Zimy, lúčiacej sa a pomaly odovzdávajúcej svoje žezlo moci svojej mladšej a veselšej sestre Jari. Zdenka všetko poctivo zaznamenávala v podobe obrázkov. Úžasný pohľad na zrelú ženu, ktorá toho toľko v živote prežila, a napriek tomu mala v očiach výraz šťastného dievčatka. V duchu som sa pritom usmieval, inak som nemohol, to by som na svoju hlavu privolal hnev tatranských bohov.
Poprad. Naša prvá zastávka. Brána do hôr, ktoré sa dotýkajú neba. Pani recepčná v hoteli nám oznamuje, že máme izby s výhľadom na Vysoké Tatry. Výhľad bol. Len majestátne končiare sa nám schovali kdesi do mrakov, akoby sa hanbili, že nás privítali takým nevľúdnym daždivým počasím. O čo smutnejšie boli naše veľhory, o to srdečnejšie bolo privítanie v Podtatranskej knižnici. Pani riaditeľka Monika Naštická, klobúk dole. Takto nejako by mali vyzerať všetky knižnice na Slovensku. Dôstojnejší stánok pre, trúfam si povedať, tisíce kníh, si ani predstaviť nedokážem. O besede hovoriť nejdem. Moderoval som ju. Takže si viete predstaviť, ako mohla dopadnúť.
Na druhý deň nás čakala metropola Východu, Košice. Dážď opäť zmáčal celú cestu popod Tatry, cez Spiš, kde si Zdenka neodpustila niekoľko záberov na Spišský hrad. V Prešove som mal slzu na krajíčku pri pohľade na ošarpanú budovu bývalého študentského domova, kde som kedysi býval. Dosť bolo nostalgie. Čakala nás pobočka Knižnice Jána Bocatia na Furči v Košiciach. Predtým ešte veľmi milé stretnutie s pani Števákovou, Zdenkinou priateľkou a obdivovateľkou. Škoda, že sme nemohli spolu posedieť dlhšie a to sme netušili, čo všetko nás ešte v ten deň čaká. Ak som písal o atmosfére v Nových Zámkoch, ako o neopakovateľnej, tak Košice sa jej v mnohom podobali. Myslím si, že Zdenka si ich zamilovala rovnako. Skvelá moderátorka, p. Alenka Závocká, ktorá napriek hlasovej indisponovanosti, sa svojej úlohy zhostila na vysokej profesionálnej úrovni výborne sekundovala Zdenke a tá, ako vždy, s úsmevom na perách a láskou v srdci rozprávala o sebe, o svojej práci, o svojich knihách. Veľmi som si toto stretnutie užíval, konečne som bol len v úlohe diváka a fotografa. Mal som pocit, akoby postavy z kníh v policiach knižnice sedeli všade dokola a so zatajeným dychom počúvali. Nielen Zdenku, ale aj čitateliek jej kníh. Nádherné. Stále nebol koniec.
Dievčatá z Rožňavy, že Marika Velďáková, s nami strávili ďalšiu hodinu v uvoľnenom rozhovore v Krásnej Hôrke. Napriek tomu, že na krajinu sadala tma a ja sa tmy bojím, v ten večer som strach zahnal. Čakala nás ešte viac než hodina cesty. Za ďalším stretnutím s ďalším krásnym človekom.
Trebeľovce. Malá dedinka neďaleko Lučenca. V nej rozprávkový domček. Ani nie tak výzorom, ako voňajúci človečinou. Keby ste sa opýtali, domček, domček, kto v tebe býva, dostala by sa vám zrejme takáto odpoveď: Tánička, žena, akej páru niet. Nakŕmila nás, napojila, len do pece nás nehodila, ale pekne nám postele nachystala. Rozhovoru nebolo konca kraja, to viete, keď sa stretnú dve baby, ktoré sa dávno nevideli, my, muži, musíme taktne počúvať. Však pri dobrom tataráku a pagáčikoch, prečo by aj nie.
Štvrtok nás zobudil do krásneho slniečkom zaliateho rána. Čakala nás Detva. Mestečko pod Poľanou, ktorú tak nádherne opísal vo svojom Detvanovi Andrej Sládkovič. Stojí vysoká, divá Poľana, mať stará ohromných stínov, pod ňou dedina Detvou volaná, mať bujná vysokých synov, mi vždy behá mysľou, keď prechádzam týmto, ďalším mne blízkym krajom. Cez kopec, na druhej strane, som sa kedysi dávno narodil.
Dom umenia Arteska. Nezistil som, prečo Arteska, ale páči sa mi ten názov. Nestihli sme pred ňou zaparkovať a už sa z brány rútila k nám. S doširoka roztvoreným náručím, s ešte širším úsmevom na tvári. Janka Kuricová. Výborná poetka, ale najmä priateľka. Na poslednú chvíľku sme sa rozhodli zastaviť sa aj u nich a dostalo sa nám skutočne dojímavé prijatie. Ak si myslíte, že v Detve už nie sú vysokí synovia, ste na omyle. Maroško Bauer, veru vysoký je, chlapisko. Detvan. Vo veľkom tele veľké srdce nosí. Ale nielen on. Aj tu sa rozprávalo o Zdenkiných knihách v priam rodinnej atmosfére.
Ako sme sa na cestu vydali, tak sme sa vracali. Za daždivého dňa. Vlastne sme sa ani tak nevracali. Boli sme plní nádherných dojmov zo stretnutí s krásnymi ľuďmi. Všade, kde sme boli, voňala človečina. A o tom to všetko bolo.